Rytier na bielom taxíku

Prvý rok ich vzťahu bol veľmi svieži a živý, plný vzájomného spoznávania, dobrodružstiev, milovania, nových skúsenosti a plný lásky. Ona vedela že to je ON. Ten na ktorého čakala. Aj keď, pravdupovediac, nebol to ten o ktorom sa jej snívalo, že raz príde, unesie ju a bude ju milovať do konca života. Proste vedela, že tento chlap nechá v jej živote hlbokú jazvu, vedela, že niečo pre ňu bude znamenať, ešte však nevedela čo. Dnes už to vie. Bez sĺz to však vysloviť stále nevie.

Pamätá si na ten deň ako by to bolo včera, vie presne , čo mala na sebe, vie detailne opísať izbu, kde sa to všetko odohralo, viem čo všetko pri tom citila.. Prvýkrát pocítila, že niekoho miluje. A že to neni taka tá puberťacká láska, kedy je baba mokrá len čo okolo nej jej idol prejde. Cítila že toto je láska. Stačila jej na to jedna veta. „Navždy budem tvoj rytier“ 
Nina vtedy tomu verila, vlastne tomu verí stále, ale len niekde v tej naivnejšej časti duše, niekde kde stále dúfa že Andrej ju miluje, že ona je jeho vysnívaná princezná. V realite sa však naučila mať oči otvorené. Už neni to šestnáťročné dievčatko, kľačúce pod svojim rytierom a veriace na lásku do konca života. Už je dospelá, vyrástla z rozprávky, už vie, že život je často horší ako ten najtrápnejší americký horor. Je dospelá, sama a opustená. 

Vždy keď sa pozrie do zrkadla, hľadá tam princeznovské črty. Tie, do ktorých sa Andrej pred rokmi zamiloval.Ani tento krát ich tam však nenašla. Našla len pozostatky depresií. Piercingy a tetovania,ktoré si dáva vždy keď má zlé obodbie, sú spomienky na časy minulé a časy budúce. Tak veľmi sa zmenila. Ale aj on. Ani jej rytier už neni rytierom. Je to skurvený klamár s promiskuitnými sklonmi .

Doviezol ju domov. Už v aute sa snažila nadviazať komunikáciu, zase raz zbytočne. Na chlapoch najviac obdivovala vlastnosť vyhýbať sa problémom. Jednoducho sa o nich nebaviť, tváriť sa že tu niesu. Aj dnes chcela byť radšej chlapom. A aspoň takým necitlivým ako je Andrej.
-Dúfam, že raz ostaneš totálne sám a potom pochopíš o čom som Ti tu rozprávala. A spomenieš si na moje vyznania lásky, na moje šance, ktoré som ti dávala, na to ako som bola pri Tebe vždy, keď si to potreboval. A ďakujem, že si mi otvoril oči, ty skurvený klamár.
-Čau trdlo, ozvem sa - povedal Andrej, keď zastal pred Nininým domom.
-To je všetko čo mi na to povieš? Ako chceš - tresla dverami a vyšla von. Ešte si
všimla , ako ju chcel objať, no ona šla ďalej. Šla preč, bez rozlúčky, a dúfala že aj bez návratu.
Len čo vošla do vchodu, stiahlo jej srdce, v hrdle jej narástla obrovská hrča a ona sa rozplakala. Plakala len tak ako to vie len ona a len kvôli nemu. Bol to plač, ktorý vyviera niekde s hĺbky duše, ktorý nejde fyzicky zastaviť a ani zakryť, nech sa akokoľvek snažíte. Je to plač, ktorý očisťuje, ktorý tak bolí, že v tej chvíli mate chuť umrieť. Ale každý plač raz skonči. Ani slzy totiž nie sú nevymíňateľné. 

Len čo vošla do bytu svojich rodičov, cítila sa bezpečnejšie. Presne poznala tento pocit – sadneš si za počítač, napíše pár depresívnych poviedok, vypije liter vína, posťažuje sa svojej najlepšej priateľke a potom pôjde s revom spať. Opakovalo sa to už tak dlho, že si s toho už nič nerobila. Len čím ďalej tým viac rozmýšľala nad tým, či je lepšie lano alebo žiletka a vaňa plná teplej vody.
-Preboha, Tebe sa čo stalo ? – oborila sa na Ninu mama hneď vo dverách kuchyne, kde Nina vošla, urevaná, s roztekajúcim sa makeupom po tvári, v depresívnom čiernom oblečení, s novým piercingom na tvári a s vychudnutým telom
-Nič , len to čo vždy- Nina sa otočila s ďalším návalom revu odišla do svojej izby.
-Môžem? Poď si so mnou na balkón zapáliť.
-Idem mami.
Na balkóne Nina mame porozprávala, ako fantasticky jej posledné štyri dni bolo. Ako šla síce opitá, ale v očakávaní lepšieho začiatku na Silvestra, vlastne už po polnoci k Andrejovi a dúfala, že jej bude fajn. Aj o tom, aký bol Andrej ku nej zozačiatku ku nej odmeraný, aj keď ju prehováral, nech k nemu príde. Ako jej neodolal, len čo si k nemu ľahla. Aké užasne boli prvé dni nového roka, keď sa spolu milovali, pili medovinu s pivom, slivovicu, ako sa opitý oddávali nespútanému a vášnivému sexu, ako spolu varili a upratovali, o tom,ako spolu zaspávali a ešte v objatí sa prebúdzali,o tom, že to bolo ako za starých čias, keď spolu žili, v tom byte, ktorý je teraz na nespoznanie, kde ešte donedávna žil s inou , kde sú ešte Nininé veci, kde je všetko presiaknuté jeho vôňou a spomienkami na ich spoločný život. Povedala jej aj o tom, ako ju posledný deň Andrej s radosťou ignoroval, písal smsky svojej bývalej a ako sa jej ani nedotkol, ako zrazu vyhasol, ako tam neboli bozky, dotyky, objatia. Nina prekvapila samu seba tým, že pri tom už neplakala. Už nemala silu, nemala silu žiť takto ďalej. Vedela však, že neviem ani žiť bez neho, bez toho jeho sebeckého vlastníckeho prístupu k nej, ktorému ona vždy podľahne. Mama jej na to nič nepovedala. Len ju nežne pohladkala po líci a doniesla jej pohár s vínom. Vedela, že to Ninu prejde, a za pár dni to bude zase tá veselá kopa, ktorá miluje život.

Nina však vedela, že tentokrát to také ľahké nebude. Že tentokrát ta rekovalensencia bude trvať dlhšie, ale na jej konci bude dlho očakávané oslobodenie. Že tento krát ju zlomil nadobro. Neverí mu už ani slovo, ani to, že sa volá Andrej. Vedela, že to je koniec, vždy keď ku chlapovi cítila odpor, vedela, že je slobodná. Konečne.
Postavila sa pred zrkadlo, len v spodnom prádle, aby videla čo sa to s ňou deje. Navonok to bola stále ona – dlhé havranie vlasy, mačacie zelené oči, pevné prsia, nedokonalé brucho. Nemohla však nezastať pri svojo pohľade. Zíval prázdnotou, nebolo v ňom nič. Kedysi by v ňom našla aspoň smútok a trápenie. Aj tie však zmizli. Bola tam len prázdnota. Nina sa na seba nemohla pozerať. Schránka síce bola rovnaká, ale už nemala tu iskru čo kedysi. Vedela že neni ďaleko od konca. Takto to nechať nemôže.